TrdloFest 2012

Som veľkým fanúšikom relácii, v ktorých sa varí. Manželka je veľký fanúšik trdelníka. V jednej slovenskej relácii raz rozprávali o Skalici a trdelníkoch. Oznámili, že sa každý rok koná festival TrdloFest, na ktorom sa organizujú ochutnávky tých najlepších trdelníkov. Veď v Skalici vraj trdelník vznikol. Dostali sme teda nápad, že sa tam pôjdeme pozrieť.

Teraz by to chcelo začať vetou: "A neľutovali sme.", ale nebudeme si klamať. Ale pekne poporiadku.

V piatok hneď po práci sme nasadli do auta a vydali sme sa na západ. Cesta bola celkom príjemná. Teda po Trenčín. Potom nás teta Janka z navigácie začala vodiť po úplne zabudnutých cestách. Nakoniec sme však zistili, že do Skalice sa ani ináč dostať nedá. Enywej...
Mali sme rezervovanú izbu v nádhernom malom penzióne v centre mesta. Prekvapila nás cena ubytovania za ponúkaný komfort. Veď 40€ za noc pre troch nie je veľa. A izba bola omnoho krajšia ako  izba štvorhviezdičkového Hotela Dukla v Prešove.
Takže. Dorazili sme 20:30. Ubytovali sme sa a zašli sme na recepciu/kaviareň dať si niečo na dobrú noc.

Na druhý deň hneď ráno sme si dali ľahké sladké raňajky a nevediac ako to v Skalici funguje, zašli sme do MAXu popozerať sa po obchodíkoch. Ale hlavným cieľom bolo nechať tam auto, aby sme nemuseli platiť parkovné. Ale keď sme zistili, že miesto konania festivalu je na opačnej strane mesta, rozhodli sme sa, že postavíme auto k Bille, ktorá bola predsa len o kúsok bližšie ako MAX. A keďže parkovisko pri Bille bolo platené neostávalo nám nič iné ako vybrať sa do centra mesta v nádeji, že sa tam bude dať niekde zaparkovať. Ostal som v nemom úžase keď som zistil, že jediné platené parkovacie miesta boli pri Bille. Všade sa dalo parkovať zadarmo.

Tak sme zaparkovali v centre. Asi 15 minút pešo od Františkánskej záhrady, v ktorej sa festival konal. Ako sme prechádzali mestom, obdivovali sme jeho čistotu. Všade bol poriadok, kľud. Ľudia chodili na bicygľoch, nikto sa nikam neponáhľal. Usporiadanie ulíc bolo iné než v Prešove či Košiciach. "Hlavná" tam bola vlastne skoro všade. Centrum mesta bolo iné ako to, na ktoré sme boli navyknutí.

Konečne sa nám podarilo nájsť vyššie spomínanú záhradu. Pri vchode sme ukázali lístky a dali nám na zápästia zelené náramky umožňujúce vstup aj po opustení areálu. Hneď ako sme vošli, všimli sme si ochutnávky trdelníkov a vína a zopár stánkov, v ktorých ich predávali. Za ďalšou "bránou" bola veľká trávnatá plocha, na ktorej bol hlavný (a jediný) "stejdž". Vedľa neho veľká obrazovka, na ktorej sa mal premietať hokej a zopár stánkov s občerstvením.

Stejdž

Ochutnávky vína

Ochutnávky trdelníka

Pečenie MAXItrdel

 Priznám sa, že som nemal nejaké extra veľké očakávania, ale najväčšie sklamanie prežívala Lenka. Čakala niečo väčšie, viac všetkého. Komplet celý areál sme prešli za 30 minút. A aj to len preto lebo 20 minút sme čakali v radoch pri ochutnávkach.
Keď sme si pozreli areál, upravili sme náš časový harmonogram podľa programu. Mňa osobne zaujali len dve veci.
1. pečenie maxitrdelníka (pokus o prelomenie minuloročného rekordu, ktorý sa, ako inak, podaril).
2. Slovensko - Česko (zápas o postup do finále).

Dievčence na studánce

A tak sme prešli mesto asi dvakrát. Pretože kto nemá v hlave... Stále som v aute niečo zabudol. Ale nič podstatné :) Nakúpili sme trdelníkov plný vak a išli sme k autu. Cestou späť na fest sme našli reštauráciu, v ktorej podávali guľáš zo srnca. A tesne pred koncom pečenia maxitrdelníka sme ju navštívili. Guľášik fajnový, len málo. Keď sme sa znova vrátili na festival, zistili sme, že je veľké časové okno medzi bodmi v programe, ktoré by nás zaujímali. A teda padla otázka či ostávame alebo ideme domov. Odmietol som odpovedať, pretože by sme ostali na hokej :) A tak som to nechal na dievčatá, ktoré rozhodli, že sme videli dosť a teda môžeme sa vrátiť.

Na znak "zmierenia" mi v aute Lenka naladila SRo (Slovenský rozhlas) kde som aspoň popočúval priebeh stretnutia dvoch rivalov.  Hráči, tak ako aj komentátori podali (podľa všetkého) životný výkon. Nakoniec sme vyhrali a ja som sa nemohol dočkať nedeľňajšieho finále.

Sklamaná Lenka

Takže konečné hodnotenie výletu:
Keby sme bývali v Skalici alebo blízkom okolí, určite by bol festival príjemným rozptýlením od každodenného života. Ale pre východniara je to celkom finančne nákladný výlet. Budúce ročníky sa určite zaobídu aj bez nás. Aj keď nevylučujem, že sa niekedy zastavíme, ak budeme mať cestu na nejakú inú, väčšiu akciu.

Cesta domov

 A tu sú fotečky, ktoré sa nevošli do pamätí:

Koscel zos májom

Ľudovít Veľký daruje mestu "slobodu"

Námestie

Tatry

K narodeninám...

... Ti prajem len to najlepšie, veľa zdravia a lásky.

 

Letný strih

Horúčavy sa začínajú, slniečko nám svieti.

A keďže vlasov je už tiež pomenej, rozhodol som sa nahodiť letný strih. Má to veľa výhod. Netreba sa česať, ušetríme na šampóne a je to veľmi pohodlné.
Áno áno. Hlavným dôvodom je to, že tých vlasov už nie je toľko, koľko kedysi. Holt mám rád šiltovky :)

A aj kmmmpaciu čiapku ľahko nasadím :)

Sumár sumárum I.

Krátkym slovným zostrihom sa vraciame k odohraným zápasom slovenskej reprezentácie na majstrovstvách sveta 2012 vo Švédsku a Fínsku.

Musím sa priznať, aj napriek tvrdeniam, že od našej reprezentácie neočakávam nejaký excelentný výkon a umiestnenie na medailových pozíciach, po odohraných zápasoch s Kanadou a Fínskom som zmenil názor.

Keď som sa dozvedel, ktorí hráči prídu a ktorí nie, bolo mi jasné, že výsledkom môžeme akurát prekvapiť. A to sa nám podarilo. Hneď v prvom zápase proti Kanade som bol veľmi milo prekvapený našim výkonom. Nepodarilo sa nám vyhrať, ale ukázali sme, že nie zvučné mená robia náš tým nebezpečný, ale chuť hrať hokej a vyhrávať. Najmä mladí hráči v dresoch reprezentácie sa chcú ukázať v tom najlepšom svetle. Predsa len šampionát ako Majstrovstvá sveta patrí medzi príležitosti, ako sa zapísať v dobrom zmysle slova do mozgov a notesov hlavných predstaviteľov svetových klubov, v ktorých by "mladňasi" chceli hrať. Tí starší ukazujú, že skúsenost nazbierané počas dlhých rokov pôsobenia v repre alebo NHL, či iných súťažiach chcú ponúknuť tým, ktorí sú ochotní sa učiť. Tesná prehra 3:2 pozitívne naštartovala motory. Najviac ma prekvapilo množstvo vylúčených hráčov na našej strane. Toľko, koľko ich bolo vylúčených za celý zápas by sme v predošlích ročníkoch mali už počas prvých 10 minút úvodnej tretiny. A to bolo podľa mňa najväčším kameňom úrazu. A v tom sme mali proti Kanade najväčšie šťastie. Málo vylúčených hráčov znamenalo málo kanadských presiloviek. Šťastena hrala s nami aj pri strelách súperových útočníkov. Keby puky z tyčiek a brvna skončili v sieti, neskončilo by to 3:2. Enywej...
Po skončení zápasu som sa tešil na ďalší proti Fínsku a vravel som si, že keď naši budú hrať tak, ako proti Kanade, víťaztvo je naše. A ak nie, tak prinajhoršom zamotáme hlavu nie jednému *nenovi :)

S Fínmi to bolo viacmenej tak ako s Kanadou. Akurát ma mrzel začiatok tretej tretiny, v ktorej nestranní rozhodcovia neboli až tak nestranní. Aj keď možno všetky presilovky, ktoré Fíni hrali boli odpískané právom, určite boli zákroky na Fínskej strane, ktoré mali byť ocenené dvoma minútami a teda zvýhodnením Slovenska. Nestalo sa tak a prehrali sme 1:0. Vtedy som začal pochybovať o tom, či dobrý výkon, ktorý sme podali 2x za sebou bude stačiť na to, aby sme postúpili do bojov o cenné kovy.

(Hossa nestihol vystreliť, mal na sebe dvojicu komárov.)

Zápas s Amerikou bol veľmi emotívny. Prežíval som to viac, ako predošlé zápasy. Možno preto lebo som cítil, že máme šancu prekvapiť. A prekvapili sme. Disciplinovaná hra a pevné nervy priniesli dlho očakávaný úspech. Aj keď som neveril, že dokážeme byť rovnocenným súperom hokejovej veľmoci, čakal som, že bez boja sa nevzdáme. Prekvapila ma zdravá drzosť našich hráčov, nebojácnosť a hra bez štipky strachu. Nezľakli sme sa silného súpera a hrali sme tak, ako keby sme nemali čo stratiť. A aj u komentátorov emócie zvíťazili nad ostražitosťou :)

(6 sekúnd pred koncom druhej prvej tretiny)

(veľmi plynulo plynie čas v druhej tretine)

Kultúrna vložka

Vážne som sa zasmial. Naštastie Zdeněk Polreich tam veľmi nerozpráva. Tak teda ani ja veľmi nebudem.
Lekcia č.1: Ako sa robí koláč. Nech sa páči :)

MS 2012

Áno. Už je to tak. Majstrovstvá sveta sa začali. To znamená, že treba fandiť. Verím, že naši toho roku prekvapia a dostanú nás do bojov o cenné kovy. Taktiež sa spolieham aj na našich komentátorov a ich hostí. Predsa len už dávno v notese nepribudla ani veta. Takže držíme palce a tešíme sa.

Grill Párty

Leto sa nezadržateľne blíži. Ortuť v teplomere stúpa každým dňom k čoraz vyšším číslam.

Včera sme boli na návšteve u starých rodičov. Samozrejme práca na dvore sa začala už v ranných hodinách kým sa na slnku dalo vydržať. Ja som dorazil až neskôr. Teda priamo na obed. Vyprážaný syr, zemiaky a kyslá kapusta naložená v skle s feferónom, šošovicová polievka. Zapil som to 10tkou pivečkom. Vzhľadom na to, že som bol autom, bol to prvý a posledný alkoholický nápoj pre mňa.

Po výdatnom obede sme sa rozhodli, že postavíme altánok a presunieme tak sobotno-nedeľnajšie obedy z domu na záhradu. Ani nie hodinka a práca bola hotová. Ešte sme popresúvali časti nábytku pod striešku (myslím tým 2 lavice a stôl) a sedenie bolo pripravené. A tak nám už nič nebránilo zahájiť prvé tohoročné grilovanie.

Dedo vykúzlil oheň, dievčatá nakrájali zeleninu a pripravili mäso. No a ja som sa ujal role šéfobracača mäsa na grile :) Po hodine bolo všetko ugrilované. Vrátane mňa. Ale zato sa musím pochváliť, že mi to išlo veľmi dobre a aj zúčastnení boli spokojní. A keďže v sobotu sa máme stretnúť na malej oslave, rozprávali sme a plánovali sme ako to bude vyzerať. A keď nám bude počasie priať, tak si dáme druhé kolo. A grilovacia sezóna sa môže začať.