Sumár sumárum I.

Krátkym slovným zostrihom sa vraciame k odohraným zápasom slovenskej reprezentácie na majstrovstvách sveta 2012 vo Švédsku a Fínsku.

Musím sa priznať, aj napriek tvrdeniam, že od našej reprezentácie neočakávam nejaký excelentný výkon a umiestnenie na medailových pozíciach, po odohraných zápasoch s Kanadou a Fínskom som zmenil názor.

Keď som sa dozvedel, ktorí hráči prídu a ktorí nie, bolo mi jasné, že výsledkom môžeme akurát prekvapiť. A to sa nám podarilo. Hneď v prvom zápase proti Kanade som bol veľmi milo prekvapený našim výkonom. Nepodarilo sa nám vyhrať, ale ukázali sme, že nie zvučné mená robia náš tým nebezpečný, ale chuť hrať hokej a vyhrávať. Najmä mladí hráči v dresoch reprezentácie sa chcú ukázať v tom najlepšom svetle. Predsa len šampionát ako Majstrovstvá sveta patrí medzi príležitosti, ako sa zapísať v dobrom zmysle slova do mozgov a notesov hlavných predstaviteľov svetových klubov, v ktorých by "mladňasi" chceli hrať. Tí starší ukazujú, že skúsenost nazbierané počas dlhých rokov pôsobenia v repre alebo NHL, či iných súťažiach chcú ponúknuť tým, ktorí sú ochotní sa učiť. Tesná prehra 3:2 pozitívne naštartovala motory. Najviac ma prekvapilo množstvo vylúčených hráčov na našej strane. Toľko, koľko ich bolo vylúčených za celý zápas by sme v predošlích ročníkoch mali už počas prvých 10 minút úvodnej tretiny. A to bolo podľa mňa najväčším kameňom úrazu. A v tom sme mali proti Kanade najväčšie šťastie. Málo vylúčených hráčov znamenalo málo kanadských presiloviek. Šťastena hrala s nami aj pri strelách súperových útočníkov. Keby puky z tyčiek a brvna skončili v sieti, neskončilo by to 3:2. Enywej...
Po skončení zápasu som sa tešil na ďalší proti Fínsku a vravel som si, že keď naši budú hrať tak, ako proti Kanade, víťaztvo je naše. A ak nie, tak prinajhoršom zamotáme hlavu nie jednému *nenovi :)

S Fínmi to bolo viacmenej tak ako s Kanadou. Akurát ma mrzel začiatok tretej tretiny, v ktorej nestranní rozhodcovia neboli až tak nestranní. Aj keď možno všetky presilovky, ktoré Fíni hrali boli odpískané právom, určite boli zákroky na Fínskej strane, ktoré mali byť ocenené dvoma minútami a teda zvýhodnením Slovenska. Nestalo sa tak a prehrali sme 1:0. Vtedy som začal pochybovať o tom, či dobrý výkon, ktorý sme podali 2x za sebou bude stačiť na to, aby sme postúpili do bojov o cenné kovy.

(Hossa nestihol vystreliť, mal na sebe dvojicu komárov.)

Zápas s Amerikou bol veľmi emotívny. Prežíval som to viac, ako predošlé zápasy. Možno preto lebo som cítil, že máme šancu prekvapiť. A prekvapili sme. Disciplinovaná hra a pevné nervy priniesli dlho očakávaný úspech. Aj keď som neveril, že dokážeme byť rovnocenným súperom hokejovej veľmoci, čakal som, že bez boja sa nevzdáme. Prekvapila ma zdravá drzosť našich hráčov, nebojácnosť a hra bez štipky strachu. Nezľakli sme sa silného súpera a hrali sme tak, ako keby sme nemali čo stratiť. A aj u komentátorov emócie zvíťazili nad ostražitosťou :)

(6 sekúnd pred koncom druhej prvej tretiny)

(veľmi plynulo plynie čas v druhej tretine)